Kostarika - po cestách, necestách

Autor: Erika Lelovičová | 25.2.2013 o 10:44 | Karma článku: 11,30 | Prečítané:  1184x

Za trochou exotiky, vyrazíme do Kostariky. Videniahodností je veľa, času málo, voľba padne na "malý" západný okruh: osemstopäťdesiat kilometrov zahŕňajúcich národný park, Tichý Oceán aj prírodnú rezerváciu. Domácu úlohu si však nespravíme, a tak sa ocitneme celkom nepripravení na to čo nás čaká, vo vozidle úplne nevhodnom na miestnu infraštruktúru, ako jediní nesurferi v surferskom raji, kde sa ľudia snáď rodia s doskou pod pazuchou...


Orlando, Florida. Sedíme na lavičke pred terminálom čakajúc na taxík, užívajúc si západ slnka. O dvanásť hodín neskôr sa ocitneme na identickej lavičke, užívajúc si pre zmenu východ slnka. Máme namierené do San José, hlavného mesta Kostariky.

Trojhodinový let ubehne ako voda, prilepení na okno pozorujeme veľkú mapu pod nami: geometrické vzorce floridských polí, kubánske pláže, kostrbaté pobrežie Kajmanských Ostrovov, hadiace sa rieky Nikaraguy.

IMGP6509.JPG


IMGP6515.JPG

IMGP6531.JPG

V San José pristávame v daždi, a počasie vyzerá rovnako mizerne ako európska jeseň. Vonku je však príjemných dvadsaťosem stupňov. Vyzdvihneme auto. Prezieravo sme si rezervovali fešný offroad. Gratulujeme si hneď ako vhupneme na Panamerickú diaľnicu - cestu číslo jedna. Cesta je japonskej výroby (Zn Samajama). Vyzerá ako najdlhšie stavenisko na svete. Tmavosivé oblaky visia rovno nad nami. Sprevádza nás mrholenie a občasný dážď. Ponuro je. Mám maličkú dušičku - takto som si kostarické dobrodružstvo nepredstavovala?!

IMGP6534.JPG

IMGP6535-1.jpg

IMGP6547.JPG
Po piatich hodinách trafíme do Národného Parku Arenal. Ubytujeme sa rovno pod sopkou rovnakého mena, jednou z najaktívnejších na svete. Vraj pri troche šťastia uvidíme sopku bafkať, a môžeme poobdivovať aj prúdy stekajúcej lávy. Obdivujeme však iba hyperaktívne kolibríky v kroví. Arenal sa schováva v oblakoch. S každým zábleskom svetla jasáme a čakáme že už-už. Slnko zapadne, a my stále čakáme. V noci na striedačku držíme stráž, ale Arenal sa zatne, a neukáže sa ani ráno. Odchádzame s dlhým nosom, smer Pacifik.

IMGP6554.JPG


IMGP6578-1.jpg
Naspäť na Panamerickej diaľnici, väčšinu premávky tvorí náš Tucson (ktorý bude čoskoro premenovaný na Kim Kardashian - veľký zadok, samé pozlátko, a osoh žiadny, čo v tej chvíli netušíme, ale čoskoro zistíme: akosi nám totiž unikla informácia, že cesty na polostrove Nicoya, kde máme v pláne stráviť nasledujúcich pár dní, sú najhoršie v celej Kostarike, sotva stvorené pre mestský offroad v ktorom sa hrdo vezieme.)

IMGP6597.JPG

IMGP6614.JPG

IMGP6617-1.jpg

IMGP6606-1.jpg

Na polostrov Nicoya vedie najkratšia cesta trajektom z Puntarenas. Trajekt nepremáva. Mólo sa poškodilo týždeň pred tým, pri zemetrasení. Darmo, niet nad dobré načasovanie... (Mimochodom, zemetrasenie si vyžiadalo materiálne škody a jednu obeť - príčinou smrti bol infarkt.)

Infarkt takmer dostaneme aj my, keď odbočíme z Panamerickej diaľnice, a cesta, doslova, zmizne: kedysi tu asi stál most. Alebo bude stáť, súdiac podľa betónových panelov pred nami, ale momentálne tu most nie je. Konzultujeme GPS. Sme na správnej ceste, aj keď pomenovanie cesta je tak trocha scestné.

IMGP6622-1.jpg

Predbieha nás policajné auto, svetlá aj húkačky naplno. Vrúúúm. A ďalších päť za ním. Kam má namierené všetka tá polícia, neriešime. Dozvieme sa však za polhodinu, keď ich všetkých dobehneme: policajti bezradne stoja uprostred dediny, kde sa koná demonštrácia. Demonštruje sa proti neschopnosti vlády opraviť cestu. (Akú cestu?!) Miestni v snahe vyburcovať autority k činu, pustili sa do rozoberania jediného mosta na hlavnom ťahu. Odchytíme policajta a spýtame sa na naše možnosti. Vytiahne mapu. Vraj by sme sa mohli vrátiť a skúsiť to severným ťahom. Hodí očko na náš Kim-mobil, a hneď si to aj rozmyslí. Alebo možno stredom polostrova, pomedzi hory. Ešte jeden pohľad na Miss Kardashian, a aj túto možnosť zamietne. Tudy cesta nevede...

Vedie však iná cesta. Ide sa do lesa. Po lesných cestách, okolo polí, za policajným autom. Policajné auto bojuje hore svahom, policajti musia vyskákať a potlačiť. My sa vyšplháme za nimi. Zaváhame iba pred riekou, ale naspäť sa nám nechce. Nepreplávaš - utopíš, ako oný pán profesor na našej univerzite hovorievali...

Preplávame. O ďalšie tri hodiny dorazíme do Santa Teresy, stráviac v aute deväť hodín namiesto plánovaných štyroch. V pochybnostiach, či to stálo za to, zamierime na pláž: stálo. Pacifik je majestátny, a predvádza najkrajší západ slnka aký som kedy videla.

IMGP6626-1.jpg

IMGP7004.JPG

IMGP6747-1.jpg

Ráno nás budí apokalypsa. Godzilla útočí. HUH HUH HUH HUH HUUUUUUUUUUUUH, ozýva sa to zo stromu, a je to pekelne blízko. Vykuknem. Na konári sedí opica. A vedľa nej ešte jedna. Nad nimi sedí ďalšia, a nad nimi ešte dve. Dokopy sa ich tlačí na strome asi osem. Dlho ich to nebaví, prerúčkujú na druhý strom, zoskočia na strechu protiľahlého domu, premyšičkujú na ďalší strom, a zmiznú. Stojím s otvorenou pusou a takmer mi do nej vletí motýľ veľký ako obe moje dlane spolu.

IMGP6648-1.jpg

IMGP7021.JPG

IMGP6641.jpg

Vravím si, mňa už v tejto krajine nič neprekvapí... (A predsa poskočím keď sa z palmy nado mnou ozve hlasné vrčanie. Škaredia sa tu na seba dve bojovné veveričky.) Raňajkujeme v kaviarni na hlavnej ulici. Na streche oproti sedí leguán. Meria asi pol metra. Opaľuje sa. Čumím. Prefrčí okolo squad bike. Šoféruje mama. Vpredu dve deti, vzadu dve deti. Začínam si zvykať...

IMGP6911-1.jpg

IMGP6899-1.jpg

Santa Teresa je surferská kolónia. Každý tu žije pre vlny. Požičiame si aspoň bodyboard, aby sme zapadli. Sedíme na pláži a obdivujeme zručných surferov aj surferky. Okolo nás tucty psov. Usúdim že každý obyvateľ Santa Teresy surfuje a má aspoň jedného psa. Psíci sú poväčšine nesurferi, okrem nadšenca ktorý to vytrvalo skúša aj bez dosky. Jedného si na pol dňa adoptujeme.

IMGP6913-1.jpg

IMGP6935.JPG

IMGP6940.JPG

IMGP6957.JPG

IMGP6696.JPG

IMGP6668.jpg

IMGP6680-1.jpg

Po dvoch dňoch plážovania vyrazíme na túru. Do prírodnej rezervácie vedie najdlhších sedem kilometrov na svete. Prudko do kopca, potom v strmáku z kopca. Asfalt končí uprostred. Zvažujem či sú lepšie cesty nespevnené, alebo asfaltky ementálovej štruktúry. Nepáči sa mi jedno ani druhé.

Prírodná rezervácia Cabo Blanco je schovaná v južnom rožku polostrova. Vyfasujeme od strážnika mapu, a vyrazíme. Horúco je, aj sparno. Po piatich minútach som spotená ako myš. Potia sa mi aj ušné bubienky, aj keď je to vraj vedecky nemožné. Som živý dôkaz že sa to dá. Nájdeme spiaceho netopiera. Nás si nájdu opice. Tvária se že nič, muzikanti, a s opatrným odstupom rúčkuju v korunách stromov za nami. Sprevádza nás aj veľký modrý motýľ. Zakaždým keď vyberiem foťák, odletí. Po pätnástom neúspešnom pokuse odfotiť ho mám chuť hodiť po ňom objektív.

IMGP6760-1.jpg

IMGP6767.JPG

IMGP6886-1.jpg

Prechádzame cez potok. Spoza skaly vykúka pruhovaný chvost. Nosáľ sedí na kameni a raňajkuje. Hanbí sa, odšuchce sa do krovia. Objaví sa kamoško motýľ, sadne si provokatívne rovno predo mňa, a zatvorí krídla. Porazí ma z neho. V kríku sa niečo mihne. Je to oranžové a uteká to rýchlo, čo to je? Nevieme, zdrhne to. O pár sto metrov sa to objaví zas. Prefrčí cez chodník a zmizne v bujnej vegetácii. Stále nevieme. Konečne to dobehneme. Ahoj aguti!! Ryšavý myšiačik na dlhých nohách. Krásne.

IMGP6778.JPG

IMGP6775.JPG

IMGP6787-1.jpg

IMGP6877.JPG

Konečne počujeme nielen opice, ale aj more. Nemôžem sa dočkať kedy zo seba zlúpnem spotené tričko a mrsknem sa do vody. Utekám na breh a takmer prevalcujem slniaceho sa leguána. Urazene sa o meter posunie, sadne si pod vyplavený konár a odtiaľ zazerá.

IMGP6794-1.jpg

IMGP6860-1.jpg

IMGP6805-1.jpg

Na strome nad nami sedí párik pelikánov. Elegantne sa spustia zo stromu, zakrúžia nad vodou... A potom jeden s nich spácha samovraždu. Sklopí krídla a stmhlav vletí do mora, zmiznúc pod hladinou. Som zdesená. Za pár sekúnd sa vynorí, vďakabohu je nažive. V gágore sa mu mece ryba. Jeden glg a je po nej.

IMGP6837-1.jpg

 

IMGP6843-1.jpg

IMGP6858-1.jpg

Domov ideme skratkou. Päť kilometrov naspäť je dlhších ako sedem kilometrov tam. Držím sa pevne sedadla aj dverí. Cesta vyzerá že tu zapadol traktor. Zapadneme aj my. Podvozok sedí na ceste, a koleso sa naprázdno pretáča v jame pod nami. Vylezieme z nej s revúcim motorom a kvíliacimi pneumatikami na šiesty pokus. Snažím sa vybaviť si či sme si priplatili za poistenie. Nespomeniem si ani ako sa volám.

Po štyroch dňoch odchádzame zo Santa Teresy. Trajekt stále nepremáva. Našťastie je nedeľa a demonštranti sú všetci v kostole. Opúšťame polostrov Nicoya, a kvalita ciest sa zlepší o sto percent. Prechádzame cez ďalší most. Aj tu to vyzerá na demonštráciu. Akurát že cestu nikto neblokuje, ale všetci stoja na kraji a pozerajú sa dolu. Aj my sa pozrieme: pod nami sa na brehu rieky váľa asi tridsať krokodýlov. Držím sa zábradlia pevnučko.

IMGP7072.JPG


IMGP7129.JPG
Poslednú noc strávime na pobreží. Znova je pod mrakom, znova mrholí. Nájdeme príjemnú malú reštauráciu, ktorá vyzerá ako outdoorové starožitníctvo. Pri bare parkujú dve zubárske kreslá. Na lankách pod stropom visia stovky a stovky okuliarov. Čašník má nemecký akcent. Prišiel pred ôsmymi rokmi na desaťdňovú dovolenku. Po dvoch mesiacoch bol ženatý. Exmanželka, Kostaričanka, sa presťahovala do Štátov. A on je stále tu. Rozumiem mu, ani mne sa domov nechce.

20120916-IMGP7088.jpg

IMGP7077.JPG

Ráno nás budí podivné kikiríkanie. Utekám na balkón. Okolo prefičí jasnočervený papagáj. Za ním sa hrnú ešte dva, klbčiac sa vletku, perie lieta na všetky strany. Havarujú v korune stromu. Pustia sa do hlasného chrúmania sprevádzaného ešte hlasnejším mľaskaním. Priletia ďalšie tri, potom ešte jeden, a ešte dva, a ešte... Nakoniec je koruna stromu celá červená, konáre prehnuté pod váhou tučkov nenažraných a chrúmanie prehluší aj zvuk vĺn rozbíjajúcich sa o skaly na pláži.

IMGP7123-1.jpg

IMGP7121-1.jpg

Odchádzame. Posledný krát sa obhliadneme. Oblačnosť sa rozostúpi a v diaľke sa jasne rysuje obrys sopky Arenal...........

 

IMGP6909.JPG

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?