S batohom po Madagaskare V - Toliara

Autor: Erika Lelovičová | 5.10.2011 o 8:32 | (upravené 5.10.2011 o 12:08) Karma článku: 9,24 | Prečítané:  1521x

Konečná! Po deväťstopäťdesiatich kilometroch jazdy pochybnými vozidlami, na podivných cestách a v spoločnosti viac ľudí ako je na európsky štandard slušné, dorazím na pobrežie. Teším sa na leňošenie pri mori. Namiesto toho ma na pláži ponaháňa prasa, neznáma slečna mi ukáže kozy, a dozviem sa viac ako som kedy chcela o korupcii, prostitúcii a malárii. Tiež sa utvrdím v tom, že tento veselo promiskuitný národ varí najlepšie na svete, a na vlastnej koži okúsim úroveň madagaskarského zdravotníctva.

Do Toliary sa musím najprv dostať a nebol by to Madagaskar, keby cesta nebola zaujímavá. Autobusy prechádzajúce cez Ranohiru sú všetky plné. Ale žiadny problém, z Ilakaky odchádza o dvadsať minút taxi-brousse. Do Ilakaky sa dostanem taxíkom. Do malinkého starého Peugota sa natlačíme siedmi, traja dopredu a traja plus dieťa dozadu. Prevodovka protestuje, vyhadzuje rýchlosť. Vodič je z toho nervný a celú cestu fajčí, často jednou rukou odklepávajúc popol a druhou baštrngujúc s prevodovkou - a to má iba dve ruky. A jeden volant. Cestou zastavíme a zoberieme ešte tri cestujúce s troma deťmi a náklad ryže. Naložiť všetkých je ako zahrať si tetris, a my čo sedíme vpredu musíme vodičovi pomôcť zavrieť dvere vzadu, koordinovaným simultánnym útokom z oboch strán, aby sa tí čo sedia vpravo nevysypali vľavo a naopak. Nakoniec sa pomestíme, len nagymamin sviatočný klobúk treba priviazať na strechu k ryži.

A na tomto mieste sa môžeme porozprávať o korupcii.. Ako všade vo svete, aj na Mada je ilegálne preťažiť vozidlo, a prepravovať v ňom trojnásobok cestujúcich na aký je dimenzované. Za volantom sa nemá telefonovať, a treba mať pás. Každých 5-15 kilometrov postáva hliadka. Že vodič si ju takmer nevšimne, lebo práve telefonuje? Že musia počkať kým dovolá..? Radi počkajú, keď sa podávanom techničáku schováva jedna veľká zelená. Billboardy propagujúce korupciu sú všade. Ups, preklep. Samozrejme som myslela, boj proti korupcii, oh-la-la.

Taxi-brousse ma čaká hneď na začiatku Ilakaky. Držia mi miesto vedľa vodiča, vpredu uprostred. Keď sa zadívam na dav za mnou - toľko hláv že ich nezrátam, a dva kohúty - som rada že môj najväčší problém je horúce sedadlo pod zadkom, lebo sedím rovno nad motorom. Cesta je dobrá, široká a nová, dvesto kilometrov pred nami, odhadnem to na tri hodinky. A stále som sa nepoučila... Najprv totiž zamierime do dediny, kde postupne naložíme náklad ananásu, mrkvy, ryže, a matrac. Potom hodinu stojíme na stanici, natetrisujú sa k nám ďalší ľudia, dvakrát sa vymení chauffeur, a potom konečne kopneme do vrtule. Päťdesiatkou, mora-mora, že ma z toho ide poraziť.

Pred každou cestnou kontrolou spolucestujúci po mojej ľavačke nenápadko podá vodičovi prižmurné, bankovka putuje do techničáku. Techničák putuje do ruky zákona, a potom sa krátko preštuduje, samozrejme, chrbtom k vozidlu. Občas zaujme aj môj bledý visage svietiaci medzi počernými tváričkami. Passport, madam. Víza mám v poriadku, ale keby nie, stačí dať do pasu pár eur alebo dolárov..

Okrem adrenalínu cestných prehliadok, krajina je nezaujímavá, kým sa neobjaví prvý baobab. Trčí si na obzore z nízkeho porastu ako maják, vysoký kmeň, malá plochá koruna. Potom sa objaví ďalší, a potom ďalší, postupne sa rozrastajúc do baobabovej armády usporiadanej v pravidelných šíkoch. Ako sa objavili tak aj zmiznú, a ja si ich nestihnem ani odfotiť.

Do Toliary dorazíme po šiestich hodinách. Mesto je horúce, prašné, chaotické, hlučné. Na každom kroku behajú rikše - pousse-pousse: vyslovuje sa puš-puš alebo pus-pus, podľa toho kto má koľko zubov.

IMGP1658.jpg

IMGP1652.jpg

Pláž je špinavá, pokrytá smetím: vŕtajú sa v ňom prasatá, ale viac ako naše guľaté, ružovučké, vyzerajú ako divé svine. Keď si nedám pozor a ohrozím jednej teritórium, musím zobrať nohy na plecia lebo sa rúti za mnou a vôbec nevyzerá že sa chce kamarátiť. IMGP1665.jpg

IMGP1666.jpg

Pred zúrivým prasaťom ujdem do rybárskej osady, kde sa všetkým páči môj fotoaparát. Zoradia sa okolo a každý sa chce odfotiť, až musím kategoricky vyhlásiť koniec foteniu. Evidentne ich fascinujem rovnako ako oni mňa. Slečne sa nezdá ramienko od plaviek čo mi trčí spod trička, a ukazujúc naň mi niečo neúnavne vysvetľuje. Nechápem a nechápem, obráti sa k ostatným a všetci sa smejú a krútia hlavou. Popoťahuje nešťastné ramienko, pokrúti hlavou, a potom zdvihne tričko a ukáže mi, že ona podprsenku nenosí.

IMGP1677.jpg

IMGP1664.jpgMám dosť a zdrhám, dva dni sa schovávam v hoteli pri bazéne. Užívam si delikatesy miestnej kuchyne, čerstvé ryby, kalamáre a krevety pripravené s bylinkami a zeleninou; sladký ananás, nadýchané omelety, chrumkavé bagety a papajový džús na raňajky.

Pri bazéne som znova konfrontovaná s realitou - boj proti sexturizmu evidentne funguje iba na papieri, lebo bazén je plný postarších Európanov ovešaných mladými madagaskarskými piraňkami. Mnohé z nich sotva vyzerajú na šestnásť. "Keď sa chceš dozvedieť všetko o Madagaskare, porozprávaj sa so šlapkami, vyvážajú ich po celom ostrove", konštatuje pri večeri môj spoločník. S kolegom sa tu zastavili cestou na juh, zbierajú informácie pre nové vydanie Lonely Planet. Prenasledujeme sa vraj už od Ranohiry, kde ma prvýkrát videli cupkať si s batohom od Bernyho (s ktorým tiež mali tú česť, a doteraz sa zvíjajú od smiechu pri tej spomienke). Vybalím poznámky a prispejem svojou troškou k novej a lepšej edícii. Večer strávime vymieňaním príhod, a zistím že tie moje sú úplná nuda v porovnaní, a že Mada je ešte šialenejšia krajina ako sa mi doteraz zdalo.

Na druhý deň majú pokračovať na juh, kým ja si plánujem ďalší deň pri bazéne. Zobudím sa však v dobrodružnej nálade, hodím do batohu zubnú kefku, plavky, uterák a chytím taxi-brousse na sever do Ifaty. Ifaty je vzdialené 27 km, ale dostať sa tam trvá dve hodiny. Honosne označená cesta číslo dva je iba vyjazdený prašný pás plný jám, lemovaný kaktusmi: na otvorenej korbe starožitnej terénnej dodávky - vintage rally kombinovaná s fakírskym tréningom. IMGP1789.jpg

IMGP1806.jpg

Na druhej strane to úplne stojí za to, lebo pláž je nádherná, voda priezračná, piesok horúci, a tak sa rozhodnem zostať aj na noc. Zahĺbená do menu v reštaurácii na pláži sa mi zdá, že mám od samej dobroty halucinácie keď počujem svoje meno. Erika! Erika! Erikaaaaa!!! Lonely Planet not so lonely, zdá sa. Aj tu mi držia miesto, dvaja šašovia z Toliary. Ich malagašský šofér ma zdraví ako starú známu, aj keď mu očividne nejde do hlavy, ako do obrazu zapadá táto ženská, ktorá vyzerá byť všade.

IMGP1695.jpg

IMGP1682.jpg

IMGP1688.jpg

IMGP1724.jpg

IMGP1751.jpg

IMGP1759.jpg

Posledné dva dni v Toliare pred odletom do Tany strávim v horúčkach. Hodiny ležím zabalená v spacáku trasúc sa od zimy, potom sa hodiny potím pod ventilátorom, hlava ma bolí tak že sa neviem sústrediť na jedinú myšlienku. Natlačím sa paralenom a vitamínom C, a je mi lepšie, v pohode zvládnem aj let do Tany mysliac si že najhoršie mám už za sebou. V Tane začne zimnica od začiatku, zleziem na recepciu a nechám sa odviezť do nemocnice.

Službukonajúci lekár je feši. Nevie ani slovo po anglicky. Pol hodinu hráme šarády, podávajúc si pri tom slovník. Držím sa za hlavu a vyplazujem jazyk, aaaa, strašné bolesti hlavy, d'accord! Potom je na rade on, drží sa za brucho a poskakuje, non, strká si ukazovák do pusy, non, non, krútim vytrvalo hlavou. Nakoniec mi víťazoslávne napíše recept. Rozhodne sa liečiť ma na maláriu, predpíše mi dávku antimalaretika a ultrasilný paracetamol. Odlietam, aj keď nie na sto percent fit, ale v relatívne dobrom stave.

IMGP1823.jpg

Možno je to antimalaretikami, ktovie, ale domov prídem ako vymenená. Z krajiny kde ľudia majú tak málo a napriek tomu sa radi podelia.. Kde žijú tak ťažký život a napriek tomu sa usmievajú.. Kde majú toľko dôvodov na sťažovanie sa a predsa sa tešia zo života. V porovnaní s problémami ktoré musia riešiť každý deň sa naše zdajú tak malicherné že sa nedokážem ani pozastaviť nad vecami ktoré ma predtým posielali do vývrtky.

Turisti chodia na Madagaskar kvôli lemurom, plážam, horám, ale pravda je že najväčší kapitál tejto krajiny spočíva v ľuďoch. Krásni, zvedaví, zhovorčiví, veľkodušní, šťastní obyvatelia Madagaskaru. Ďakujem za všetko, a do skorého videnia!


 


 

To je záver môjho cestovania po Madagaskare. Predchádzajúce časti nájdete tu.

A pre tých ktorí sa inšpirovali...

  • Do Antananariva sa najjednoduchšie dostanete cez Paríž. Ak poletíte spoločnosťou Air Madagaskar, dostanete od nich na vnútroštátne lety 50 percentnú zľavu.
  • Po letenke najväčším výdavkom je vstupné do národných parkov a poplatok sprievodcovi, bez ktorého do parku ísť nemôžete. Poplatok sprievodcovi je rovnaký bez ohľadu na počet ľudí v skupine, pričom maximálna veľkosť skupiny je štyri, ale aj pri piatich prižmúria oko. V menších parkoch sú poplatky aj vstupné nižšie.
  • Ak si chcete prenajať auto, rátajte s tým že cesty sú zlé, a väčšinou neoznačené. Aj keď sa jazdí vpravo, jazdí sa tu celkom iným štýlom. Väčšina spoločností Vám auto prenajme iba so šoférom.
  • Ak pocestujete sami, budget 50 eur na deň Vám pokryje úplne ale úplne všetko, ale stačí Vám aj polovica ak sa uskromníte s hotelmi, a namiesto reštaurácií si jedlo kúpite na trhu alebo v miestnych hotely. Keď pôjdete dvaja alebo viacerí, môžete tento rozpočet vydeliť dvoma.
  • Nešetrite na antimalaretikách. Lacnejšie mávajú viac vedľajších účinkov. Žiadne antimalaretikum nie je na sto percent účinné, takže najlepšia prevencia je nenechať sa uštipnúť.
  • Vezmite si so sebou sprievodcu Madagaskarom z vydavateľstva Bradt, čo je momentálne najlepšia knižka o Mada na trhu. Ak ste fanúšikom Lonely Planet, počkajte si na novú edíciu ktorá vyjde budúci rok, lebo v poslednom vydaní je množstvo chýb.
  • Madagaskar je jedna z najchudobnejších krajín na svete, a na počiatočný šok Vás žiadna knižka alebo blog nepripravia. Nechajte predsudky a očakávania doma, a zoberte si so sebou otvorenú myseľ.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?